Ryža naša každodenná: Sága politiky a moci v Ázii
Henry Kissinger kedysi povedal, že ten, kto ovláda potraviny, má moc aj nad ľuďmi. Platí to aj o ryži, ktorá je životodarnou silou v Ázii. Denná súčasť jedálničku a v najchudobnejších oblastiach hlavný zdroj výživy, až 90% sa jej vypestuje práve v Ázii, kde je živobytím pre polovicu obyvateľstva. Zďaleka najväčším producentom i konzumentom je Čína, nasleduje India a Vietnam. Karty na trhu miešajú vývozcovia ako Thajsko, ktoré bolo roky lídrom v exporte. Ale ryža je trochu iná komodita - produkujú ju stovky miliónov malých farmárov. Ako sa ukázalo v Thajsku, ľahko sa stávajú nástrojom politiky, zatiaľ čo sami bojujú o prežitie.
Thajská ryžová schéma a potravinová kríza 2008
Politické hry a populizmus vlani zosadili Thajsko z pozície lídra v exporte ryže a predbehla ho India. Ryžová schéma z roku 2011 vlády Jinglak Šinawatrovej totiž vypálila trochu inak. Prisľúbila pestovateľom ryže 1 a pol násobok trhovej ceny za tonu ryže, na čo v rozpočte neboli peniaze. Vytvoril sa tak dlh 4 mld. dolárov, ryžu to predražilo a „hnila“ v nadbytku v skladoch. Allan Dow z Organizácie OSN pre Výživu a Poľnohospodárstvo (FAO) tvrdí, že vlády zvyknú preceniť svoju schopnosť kontrolovať trhy. „Ryža nie je ropa. Ak zdvihnete ceny, farmári viac zasadia, zvýši sa ponuka na trhu, čo opäť ceny stlačí dole. Tú hru nemôžete vyhrať.“ Trh zareagoval stabilne a vákuum vyplnila India, Čína i Vietnam. Thajská ryža zlacnela o polovicu a Bangkok rozpredáva 18 miliónov ton nakúpených zásob. Asi milión farmárov stále čaká na peniaze za úrodu.
Podľa Kartini Samon z organizácie GRAIN je thajská ryžová politika odrazom prepojeného potravinového trhu. „Globálne ceny potravín a aj ryže neodzrkadľujú náklady farmárov na produkciu, ale skôr cenové špekulácie. Thajská vláda stavila na zisk z ryže, ktorá je jednou z najdôležitejších plodín na svete. Ohrozuje to potravinovú bezpečnosť ďaleko za hranice Thajska.“ Najviac zraniteľné sú krajiny závislé od dovozu, najmä v Afrike. Dosah thajskej ryžovej schémy pocítilo v roku 2012 medzi inými Somálsko, kde viac ako 50% obyvateľstva závisí od ryže ako hlavnej potraviny, a jej cena oplyvňuje cenový strop iných obilnín.
Ryže je dostatok, no z neistoty ľahko vzniká panika. Koncom roku 2007, keď stúpli ceny obilnín pre suchá v Austrálii a americké dotácie, na ryžovom trhu sa strhol chaos. Vietnam a India zastavili exporty, čo cenu ryže vytlačilo hore. Filipíny, najväčší dovozca ryže v JV Ázii, svetu oznámili, že zaplatia čokoľvek. Na to logicky zareagoval trh a ceny nakoniec vzrástli dvojnásobne. Kríza sa dotkla najchudobnejších krajín, kde je málo miestnej výroby potravín. Africké štáty odvtedy viac investujú do vlastnej výroby ryže a produkcia stabilne rastie asi 9 percent ročne naprieč kontinentom. Kartini Samon z GRAIN súhlasí, že riešenie je potravinová sebestačnosť. „V Ázii kríza donútila Filipíny a Indonéziu znížiť dovoz a poobzerať sa doma. V skutočnosti veľa z dovážajúcich krajín by si dokázalo vystačiť samo. Je to regulácia Svetovej Obchodnej Organizácie, ktorá nariaďuje dovoz určitého množstva.“
Štát vs. trh a prežitie malého farmára
V debate ako predísť cenovým výkyvom ryže a smerom k potravinovej bezpečnosti sa názory rôznia. Kartini Samon z GRAIN je za kontrolu štátu s minimálnou cenovou hranicou pre pestovateľov a maximálnou pre spotrebiteľov. “Produkciu potravín ako je ryža by sme nemali vnímať ako obchodnú komoditu a nástroj na špekulácie, keďže je to základná ľudská potreba.” Expert FAO Allan Dow oponuje, že väčšia úloha trhu, i keď nie úplne neregulovanému, by pomohla viac. „Tu v Thajsku je ryža pod kontrolou vlády a pozrite sa ako dopadla ryžová schéma. Takisto – v dovážajúcich krajinách je veľa korupcie..“ Podľa Economist Intelligence Unit Risk Briefing, korupcia je úzko spojená s nedostatkom potravín. Skorumpovaní úradníci často zadržiavajú dovezené potraviny, aj v čase krízy. Korupcia tiež sťažuje farmárom prístup k pôde a jej zveľaďovaniu, a spotrebiteľom k zásobám na trhu.
Dnes dôležitá obchodná komodita, ryža sa vyvíjala tisíce rokov tradičnými metodámi malých pestovateľov. Zásadnú stopu na ekologickej evolúcii i poľnohospodárstve nechala Zelená Revolúcia. Vlna modernizácie priniesla pesticídy, hnojivá, špeciálne semená, mechanizáciu, zavlažovanie, pôžičky a marketingové schémy. Podľa organizácie GRAIN to systematicky ničí tradičné vedomosti farmárov i ekológiu, v rámci kampane na podrobenie si ázijského roľníctva svetovým obchodným systémom. Následky sú viditeľné na pestovateľoch i životnom prostredí. Už len používanie pesticídov je podľa expertov zodpovedné za ochorenia a horšiu úrodu. Vietnamské Ministerstvo Poľnohospodárstva sa nechalo počuť: „Zelená revolúcia vo Vietname viedla k monokultúram preferovaných a neustále používaných typov ryže, čo vytvorilo problémy s hmyzom a chorobami. Zvýšené používanie chemikálií narušilo rovnováhu prírodnej ekológie a vedie k neplodnoti pôdy.“
Prežitie malých pestovateľov ryže dnes ohrozujú aj dohody o voľnom obchode s USA. Tie tlačia práva na intelektuálne vlastníctvo. Obchodné spoločnosti by tak mohli legálne vlastniť patenty na inovácie semien ryže. Malí farmári by stratili prístup k niečomu, čo sami vybudovali generáciami. Podľa organizácie GRAIN je genetické inžinierstvo ryže len pridanie zopár génov rastline, ktorá ich má desať tisíc. Tisíce rokov evolúcie ryže pritom viedli malí pestovatelia, nie vedci. Podľa Medzinárodného Inštitútu Výzkumu Ryže na Filipínach vidiecke komunity vygenerovali až 140 000 typov ryže. Viacerí sa zhodujú, že práve táto biodiverzita potrebuje legálnu ochranu, nie biotechnologická lobby. Podľa poprednej fyzičky, ekologičky a držiteľky alternatívnej Nobelovej Ceny z roku 1993, Dr. Vandany Shivy, ide o biopiráctvo. Západné korporácie prakticky kradnú stáročia kolektívnej vedomosti.
