Vojenský puč v Thajsku je diktatúrou menšiny
Kedysi svetlý bod na pochmúrnej mape demokracie v Juhovýchodnej Ázii, Thajskom posledné roky otriasa turbulentná politická kríza, ktorá koncom mája vyvrcholila vojenským prevratom. Ide o druhý puč za menej ako desaťročie a v modernej histórii krajiny 20-ty pokus o prevrat. Podivné manželstvo parlamentných vlád a vplyvnej armády však tento raz škrípe viac ako inokedy. Thajsko si vyslúžilo nevídanú kritiku zo zahraničia a junta generálov, ktorá zvrhla vládu Jinglak Šinawatrovej, sa vydala na cestu vojenskej diktatúry. Nové voľby nevyhlási, kým neschváli reformy, čo môže trvať aj 15 mesiacov.
Politická kríza a koniec Thaksinovho „režimu“.
Masové demonštrácie a okupácia metropoly, tzv. „Bangkok Shutdown“ – posledného pol roka sa tisíce Thajčanov snažili zosadiť vládu premiérku Jinglak Šinawatrovej. Aj keď je strana Phuea Thai populárna na chudobnom severe a vidieku, medzi Bangkokčanmi a elitami vytvára trpkú príchuť. Nepriateľom č. 1 je totiž brat Jinglak Šinawatrovej – Thaksin, ktorého v roku 2006 zvrhla armáda pre rozsiahlu korupciu. Dnes žije v exile a nik nepochybuje, že odtiaľ riadi politiku cez sestru a lojálnych. Jeho kritici sa búrili proti korupcii a populizmu, ktorým si Šinawatrovci získavajú nižšie vrstvy a vidiek. Ryžová schéma kabinetu premiérky Jinglak, ktorá sľúbila farmárom nereálne vysoké ceny za úrodu, bola katastrofou. Thajskú ryžu predražila a vyradila z pozície svetovej jednotky. Pokusy schváliť absolútnu amnestiu pre aktérov politickej krízy od roku 2006, a teda aj pre ex-premiéra Thaksina, či dosadzovanie favoritov Phuea Thai na kľúčové pozície, pridali olej do ohňa. Priepasť medzi „červenými“ prívržencami vlády a „žltými“ masami odporcov v uliciach sa ešte viac prehĺbila a napätie vyústilo do vzájomných násilných útokov. Za 6 mesiacov podľa Human Rights Watch zahynulo takmer 30 ľudí a ďalších vyše 800 sa zranilo pri zrážkach, prestrelkách či bombových útokoch. Polícia, predĺžená ruka vlády, nezasahovala a armáda vyčkávala.
Prevrat, vláda železnou päsťou a Hunger Games
Od novembra 2013 postupne nastala patová situácia. Vláda Jinglak Šinawatrovej odmietala výzvy na odstúpenie a z hľadiska ústavy mohla ponúknuť len nové voľby. Tie však neboli pre lídrov demonštrácií riešením, keďže strana Phuea Thai má dosť podpory, aby sa opäť dostala k moci. Premiérku nakoniec zosadil Ústavný súd, čo analytici nazvali justičným prevratom. Armáda využila vákuum moci a bleskovo vyhlásila stanné právo. Zaviedla nočný zákaz vychádzania a z kasární vyšli vojaci i ozbrojené hummery. „Toto nie je vojenský prevrat. Stanné právo sme vyhlásili, aby sme opäť nastolili mier a stabilitu. Nemá to nič s vládou, keďže tá funguje ako predtým,“ uisťoval hovorca armády Plk. Winthai Suvari. Junta si pozvala vládny kabinet i lídrov protestov na „rokovania“ a keď už všetci sedeli v armádnych barakoch, žiadna debata sa nekonala. Generál Prayuth Chan-Ocha prevzal moc a junta sa zmocnila televízneho vysielania. Ďalšia na rade bola tlač, online redakcie, novinári, akademici či aktivisti – junta si predvolala takmer 400 ľudí. „Boli by sme radi, keby to brali skôr ako relaxačný pobyt, počas ktorého sa môžu zamyslieť nad svojimi názormi a budúcnosťou národa,“ bez ostychu vyhlásili generáli o zadržiavaní bez podozrenia, obvinenia či procesu. Stanné právo totiž dáva právomoc obmedziť ústavné práva občanov a nedostaviť sa na pozvánku armády môže vyústiť do vojenského procesu a väzenia.
V Thajsku je takáto vojenská diktatúra už len ozvenou z minulosti. Viacerí si zaspomínali na „Čierny Máj“ 1992, keď armáda tvrdo zakročila proti študentom kritickým voči vojenskému prevratu. Alebo aj Október 1976, keď radikálna pravica a rojalistické armádne zložky zmasakrovali desiatky študentov na Univerzite Thammasat. Kritika voči ďalšiemu zásahu armády do politiky tak prišla aj po májovom prevrate okamžite. Do ulíc vyšli desiatky, stovky, no ledva tisíce odporcov puču a junty. Armáda ich odpratala a mnohých odvliekli tajní v civile. Junta sa zameriava najmä na progresívnych liberálov. O tom, čo sa na koberčeku u armády deje, hovoril po prepustení novinár Pravit Rojanapruk ako o „sureálnom zážitku ako z Orwelovej 1984. Bolo to ako psychologická vojna. Bolo nás tam viac a správali sa k nám veľmi zdvorilo, výborne sa o nás starali. Ľudia z junty sa s nami rozprávali akoby sa nám snažili dostať pod kožu. Nik nám nepovedal, koľko tam budeme, kam nás odvážajú. Zobrali nám telefóny, odpočúvali telefonáty von. Ja som prišiel s právnikom a ľuďmi z Úradu Vysokého Komisára OSN pre Ľudské Práva, no oddelili nás.“ Juntu zaujímali názory na politickú krízu, dianie v krajine, ale najmä na monarchiu. „Vypytovali sa na rôznych ľudí, ich osobné detaily, profesionálne pôsobenie, politické názory. Dobre sa pripravili a presne vedeli, aké informácie hľadajú.“ Po tejto previerke väčšinu ľudí armáda prepustí s prísľubom a podpisom, že sa osoba vzdáva politických aktivít či verejnej kritiky puču. Nepoučiteľných obvinia z urážky monarchie drakonickým zákonom lése-majesté, známym ako 112. Definovaný je tak limitovane, že sa v posledných rokoch intenzívne zneužíva ako nástroj na politickú represiu. Hrozí zaň až 15 rokov väzenia. V internetovom trestnom zákone sa radí medzi hrozby pre národnú bezpečnosť, a tak aj obyčajné „like“ na sociálnych sieťach či zdieľanie nevhodného obsahu je postihnuteľné.
V atmosfére zastrašovania viacerí prišli s inovatívnymi spôsobmi ako demonštrovať – tiché protesty v skupinkách menej ako 5-ich ľudí, ktorí čítajú knihy o politickej a občianskej slobode, ale aj Orwelovu 1984, či kontroverzné 3 vztýčené prsty z Hunger Games, symbolizujúce „slobodu, rovnosť, bratstvo“. Junta neváhala a za tento symbol hrozí zadržanie. Hnutie je pod drobnohľadom, vyjadril sa hovorca junty Weerachon Sukhondhapatipak: „Je to očividná forma odporu, ktorú musíme dostať pod kontrolu. Nedovolíme žiadne pokusy o rozvrat v krajine.“ Vysokoškolskí študenti onedlho prišli s ešte nevinnejším protestom – rozdávali sendviče. Aj to junta zakázala a viacerých zatkla.
Populizmus a totalita „šťastia“
Aj napriek opozícii voči vojenskému prevratu, NCPO, Národný Výbor Mieru a Poriadku, ako junta svoju vládu nazvala, má vraj podporu väčšiny Thajčanov. Ukázal to prieskum Suan Dusit univerzity Ratchabhat, podľa ktorého konanie NCPO spravilo až 93% ľudí „šťastnými“. Vzorku tvorilo len 1634 respondentov, no aj tak sa niet veľmi čomu čudovať. Generáli sa chytili zbabranej ryžovej schémy a 800 000 pestovateľom ryže vyplatia do konca júna takmer 3 milióny dolárov, ktoré im Šinawatrovej platforma sľúbila, no meškajú. K tomu NCPO zmrazil cenu plynu a vyzval výrobcov spotrebiteľských produktov, aby spravili to isté. To sa však až veľmi podobá na populizmus zosadených Šinawatrovcov, zhodujú sa analytici. Inštitucionálne reformy týkajúce sa priamo politickej krízy zostávajú nekonkrétne. „Musíme vyriešiť veľa problémov - administratívu, rozpočet, korupciu a nakoniec aj demokraciu, voľby,“ vyhlásil thajský líder Prayuth Chan-Ocha. „Parlamentná diktatúra musí byť odstránená. Má totiž na svedomí konflikt a nešťastie thajského národa.“ Generáli preto spustili PR ofenzívu v snahe „navrátiť šťastie“ Thajčanom. Zákaz vychádzania zrušili tesne pred Svetovým pohárom vo futbale a všetky zápasy vysielajú v thajskej televízii. Junta organizuje komunitné akcie, kde si bývalí nepriatelia môžu zahrať tímové hry a zblížiť sa. Po celej krajine sa otvárajú centrá zmierenia, kde sa armáda dáva do pozície mediátora medzi „červenými“ a „žltými“ politickými tábormi.
Viacerí sú skeptickí voči tomuto „režimu šťastia“. Búri sa najmä severovýchod, bašta Thaksinových prívržencov. Vodca červených v meste Udon Thani, Kwanchai Praipana najskôr s vládnym NCPO spolupracoval na zmierovaní sa, no čoskoro vyhlásil, že tento systém sa zameriava len na jeden politický tábor a chce ho naprávať. „Vidia nás červených ako nepriateľov, tak aké zmierovanie sa? Ľudia to dokážu vycítiť. Je to časovaná bomba,“ dodal Kwanchai. Viacerí analytici mu dávajú za pravdu a Generál Prayuth sa vraj snaží dostať červených pod kontrolu a ukončiť tak diktatúru väčšiny,ako si želali „žltí“ protestujúci v Bangkoku.
Akademici krútia hlavami, keďže armáda problém skôr obchádza. Konflikt červených a žltých – Thaksinovcov a ich odporcov – je totiž spoločenský. Priepasť medzi dobre zabezpečenými elitami a mešťanmi v Bangkoku a oproti tomu chudobným vidiekom, ktorý drie na ryžových poliach a v továrňach, je obrovská. Thaksinov populizmus zabral aj preto, že si desaťročia ignorované masy obyčajných ľudí niekto všimol. Tradičné thajské elity zrazu stáli pred ľudom, ktorý sa hlási o slovo v politike, ekonomike i spoločnosti. Na protivládnych protestoch v Bangkoku často zaznievalo, že vidiečania nie sú dostatočne vzdelaní, aby chápali demokraciu. Vládny NCPO našiel riešenie - posilniť nacionalizmus, výuku občianskych povinností, morálky a najmä úcty k monarchii. Zdá sa, že zatiaľ ide skôr o diktát ako pragmatické reformy. Politický bloger a komentátor Saksith Saiyasombuth dodáva: „Všetko závisí od toho, ako ďaleko zájde junta voči svojim odporcom. Najmä v ére internetu a sociálnych sietí, tradičné metódy thajskej armády nemajú šancu byť efektívne ako v minulosti. Čím dlhšie bude junta obmedzovať slobodu prejavu a politické zhromaždenia, tým menej legitímna bude vojenská diktatúra.“
Kto je Prayuth a čo je za prevratom?
Vojenská junta ani mocná armáda, nie sú v tejto politickej kríze nestranné, ako sa prezentujú. Generál Prayuth Chan-Ocha si vybudoval kariéru v Kráľovniných gardách a podľa mnohých má blízko ku kráľovnej Sirikit. Šesťdesiat ročný generál sa tiež netají tým, že je anti-Thaksinovec a ultra-rojalista. To vysvetľuje, prečo si junta berie na mušku kritických liberálov a kritikov zákona lése-majesté. Skupine profesorov z Fakulty práva na Univerzite Thammasat „Nithirat“, ktorá tlačí na reformu zákona 112, Prayuth neraz odkázal, aby z Thajska radšej odišli. Teraz, keď má generál absolútnu moc, postavil pred vojenský súd lídra skupiny Nithirat profesora Woracheta Pakeerata. Rovnaký osud vraj stihne kohokoľvek, kto sa opováži kritizovať monarchiu a kráľovskú rodinu. Junta sa zameriava aj na Thajčanov žijúcich v zahraničí a thajským ambasádam nariaďuje monitorovať ich aktivity, názory či zabezpečiť ich návrat domov – na proces a prevýchovu. Pripomína to skôr Severnú Kóreu ako Thajsko.
Májový puč hral generálovi Prayuthovi do karát – jeho kariéra ako šéfa thajskej armády sa pomaly končí a v septembri sa budú najvyššie posty v armáde meniť. Podľa bangkokského analytika, ktorý si želal zostať v anonymite, sú však za prevratom oveľa mocnejšie šedé eminencie z Privy Council (Tajná rada) - výboru kráľových poradcov. Prezidentom je dlhoročná pravá ruka kráľa Bhumibola Adulyadeja (Ramu IX.), Generál Prem Tinsulanonda. Nikdy sa netajil tým, že nemá Thaksina Šinawatru v láske a ani jeho spôsob politiky. Premovi, a rojalistom vôbec, vadil Thaksinov kult osobnosti, ktorý presahoval medze korektné voči najvyššiemu v krajine - zbožňovanému kráľovi. Podľa Politických Väzňov Thajska a niektorých analytikov, Prem Tinsulanonda bol za prevratom proti Thaksinovej vláde v roku 2006 a Privy Council pod jeho vedením má veľmi blízko k vplyvnej armáde. „Hlas kráľa“, ako sa Prem často nazýva, má predstavy o thajskej demokracii podobné tým Prayuthovým – systém, kde monarcha je najvyšším ochrancom verejného záujmu a armáda spadá pod kráľovu kontrolu. Parlamentná demokracia sa ukazuje ako nefunkčná pre „horných 10 tisíc“. Šinawatrovci a ich politické strany vyhrávajú voľby v Thajsku od roku 2001 podporou väčšiny. Tradičné elity sa cítia ohrozené, lebo v demokracii sú menšinou. V čase, keď sa zhoršuje zdravie 86 ročného kráľa Bhumipola a očakáva sa najväčšia výmena moci v dynastii Chakri za posledných 60 rokov, sa rojalisti obávajú o budúcnosť monarchie a jej nedotknuteľnosti. Nový systém, kde sa zachová pozícia paláca, moc armády, tradičných elít, a inštitúcie budú viac menované ako volené, by mali zastaviť „parlamentnú diktatúru väčšiny“, ako to generál Prayuth nazval. Aj za cenu vojenskej diktatúry menšiny.
