GLOBAL MEDIA serve only the rich and powerful
Internet gave journalism more freedom, but only on the surface. In reality, media still reflect the inbalance of power and politics in a globalized world, claims Nepali journalist Kunda Dixit. The former reporter for Reuters and BBC, is an outspoken critic of media and journalists. He advocates for different journalism - one that doesn’t overlook, and covers the fate of ordinary people and the planet.
In your book, Dateline Earth: Journalism as if the planet mattered, you take a critical stand towards the current state of media in the world. So where is the media going wrong nowadays?
The first edition of the book was published in 1997, before the Internet and social networking sites took off. The ownership of the global (mainly Western) media then was concentrated in fewer and fewer hands, and controlled by multinational corporations. It reflected the interests and preoccupations of the governments of industrialized countries. News was whatever happened in the US, Western Europe, Australia, and the periphery wasn’t deemed to be important. This lopsided coverage meant that news of famines, wars, natural disasters didn’t make it to the Western wire services or TV network news unless tens of thousands died. Positive news from the Third World, of struggle and survival, was ignored. In the second edition of the book in 2011, I observe that the corporate control of media has persisted even in the Internet age. Yes, information has been partially democratized, everyone can have a presence in Cyberspace, but the developing countries are still lost in the “long tail”.
So Western media use double standard when reporting about Third World?
Yes, we are reminded of these double standards of the media every day while watching BBC, CNN, or even Al-Jazeera. The week that a hurricane tore through the American Midwest killing 15 people, got more space on primetime news than the 3,000+ people, who were killed in a building collapse in Bangladesh. And the only reason there was some coverage of the Bangladesh disaster, was that it was making apparels for export to designer clothing stores in the West. Having said that, it’s not just countries like Bangladesh and Nepal that fall in the shadows. I really have to scratch my head to remember when I last saw a news item about Slovakia or Slovenia on BBC. For instance, if I hadn’t met an old friend from Bratislava, I wouldn’t have known from the watching the international media that racist and fascist politicians were getting elected in former communist countries of Central Europe. Slovakia, it seems, is as much in the periphery as Nepal is.
What makes a good journalist today?
More than ever before journalists need to be fair, try to work towards reform and against injustice, intolerance and bigotry. We need to look beyond national boundaries since many of the problems we face are global.
You’re very open about not believing in objectivity as such, as it’s not always good for the final story. Can you expand on that?
Yes, it is quite controversial to challenge the sacrosanct concept of objectivity in media. But I think it is an Anglo-Saxon journalism concept designed for stable societies with long traditions of democracy, rule of law and press freedom. In many developing countries like Nepal which are in the process of democratic transition and where the institutions of checks-and-balances haven't kicked in, and where the scale of social justice is skewed in favor of the rich, powerful and privileged, being "objective" or "neutral" by definition means being biased in their favor. In fact, being neutral in such a situation perpetuates the status quo, and is itself a bias. The media shouldn't aim so much to be "objective" but to be "fair". And being "fair" means giving a priority in the selection of coverage for the disadvantaged, the underserved, the marginalized and neglectedwithin our societies. I have always felt that being "fair" results in journalism that has much more credibility and depth.
While it seems, that we do live in a world with more freedom of speech and free media (compared to the past), the variety of narratives in the Western-dominated media is getting narrower. Whether as a cause or a consequence, public increasingly chooses alternative sources of information, especially on the web..
Yes, there is still a lot of western-dominated news and information. But the positive side of the Internet is that if you want to know how climate change is affecting the Himalaya, or how pastoralists in Chad are coping with desertification, the information is all out there. The Internet is a mine of information, but you need to want to know. There must be a desire to see the other side, and to make things better for everyone.
You have worked as journalist for years and also as correspondent for BBC and Reuters. How does one transform to being part of a media system, but also sees the shortcomings and flaws of their profession? In the end, you wrote a book openly criticizing media.
I guess my advantage is that working for the BBC and Reuters, I saw it all from the inside. But, as I say in my book, we can’t really blame the Western media entirely. After all, they are filing news that they think is important for them. What becomes problematic is that we have to rely on AFP, AP or BBC to learn about other Third World countries, or neighbors like Bangladesh or India.
Your criticism of media certainly comes from your personal experience in this profession. But was it triggered also by personal conflicts with media practice and journalist ethics in the media you worked for?
It wasn’t really a conflict as such. I just knew something wasn’t right when I had to run around Kathmandu chasing European mountaineers because my news agency wasn’t interested in the Sherpas who had also survived the same avalanche on Mt Everest. That is why joined Inter Press Service because its mission was to bring more balance and fairness to reporting on world events. But I soon discovered that pro-third World news was also biased, and developing countries were also in the habit of passing off propaganda as news.
Were there any particular guidelines for correspondents at the BBC and Reuters with regards to reporting about Third World or particular countries? Did you have to put up with many rules you didn’t agree with?
There was an unspoken understanding in newsrooms of western agencies that news was what was important to rich countries. If an American or European was involved in the story it was automatically important. If local Nepali Sherpas were involved it wasn’t news. An accident would be news if a Westerner is killed, but if lots of locals died it wouldn’t be news. You had to follow those norms if wanted to keep your job. If I compare the work at Reuters and then at Inter Press Service, at IPS I had a lot of leeway in deciding what to report compared to Reuters. I could do a lot more field trips, spend time to get to know the place before I filed a story. That is because we usually did more features and not “breaking news”.
Was Inter Press Service the “other journalism” you advocate for?
I joined IPS after being a bit disillusioned with the western media outlets I worked for, and I was young and idealistic and felt that the world and media needed much improvement. It was a challenging and fulfilling job. However, there were some internal problems with IPS as well as its media partners in the Third World which were just propaganda units for dictatorships. The problem with IPS is that the "cause" was more important than the "journalism" in many cases. Which meant that it didn't seem to matter too much if the reportage was sloppy as long as it was politically correct.
• You have also published a trilogy of photo books with collections of photographs from Nepal’s civil war. The country is still yet to reconcile and heal its wounds. How was this work important to you and to Nepal’s society after the bloody conflict?
I curated the books on the images of conflict because I felt the rules of journalism and the format of news reporting did not allow us to get deep into the story of how the war affected civilians. The books sold well and were well received, but what was much more important was that instead of just selling them in book stores, we took the images in a travelling exhibition throughout Nepal. We were on the road of 7 months and half a million people saw the pictures, and more important than the number of people was the intensity of feeling with which they looked at the pictures. And from the comments they left in the guest books, we were certain that we were on the right track with helping in the healing and reconciliation process.
• What was the hardest thing or moment when covering Nepal’s civil war? For you as a journalist, but also as a Nepali.
I found that that reporting on a conflict in your own country is different from reporting other people’s wars. You are much more affected by the bereavement and suffering. It touches you deeply, and you want to do something to help. I lost some close friends and that affected me at a personal level. • Covering wars and conflict zones is a very specific sector in media. Many would argue, that the ethics media outlets and journalists should apply, must be different and often more sensitive in nature. What is your experience?
Yes, more than any other kind of story, in a conflict situation you really have to ask yourself about what the impact your story will have. Will it help the peace process or not? Will it make things worse? Will it stoke revenge? Sometimes the consequences of reporting are huge. You have to think twice about printing pictures of child soldiers, for instance, even if you got a scoop. Will it get the children warriors in trouble? The rules about exclusive stories and “ebing first” is less relevant when you are covering a war in your own country.
• Media have much power to drive wars, peace and cooperation as well as to make countries hostile to each other. Intentionally or not, war journalism is often marked by “CNN effect”. But Internet is making its own footprint on coverage of conflict zones, such as Libya or Syria most recently. Is war journalism changing and if, how?
Yes it is changing because now you don’t need journalist anymore to tell you what is happening. There are citizen journalists everywhere. All you need is a smart phone and being at the right place at the right time. But what we have to understand is that this is unfiltered raw information. It may be too graphic, or it may be biased, or propaganda, or completely untrue. There is a lot of verification that has to be done before the mass media can use it. But the Internet makes it possible now to get information from war zones and massacres where no journalists are present. Soldiers also film “trophy videos” in their phones and upload them on You Tube, these have become important evidence for war crime trials.
Kunda Dixit is the editor and publisher of the Nepali Times newspaper in Kathmandu, and the Chairman of the Centre for Investigative Journalism. He teaches Media Studies at Kathmandu University. After completing his Masters in Science from SVST in Bratislava, he worked on research into alternate energy and biogas in Nepal, then went to Columbia University in New York to get a journalism degree. He worked with Reuters, BBC and Inter Press Service before returning to Nepal in 1996. He is the author of Dateline Earth as well as a trilogy of photo books on the Maoist war in Nepal 1996-2006. Nepal’s Civil War: Nepal's Maoist conflict lasted 1996-2006 and left 17,000 people dead and 1,400 missing. The ceasefire agreement of 2006 led to elections in 2008, which the Maoists won. Parliament then voted to abolish the monarchy and Nepal became a republic. An elected Assembly was supposed to write a new constitution, but failed so new elections were held in November 2013 in which the Maoists came third. A new constitution must be written by December 2014.
SLOVAK version:
Globálne médiá zaujíma len svet mocných
Internet dal žurnalistike viac slobody, ale len povrchnej. Médiá stále kopírujú nevyváženosť moci a politiky v globalizovanom svete, tvrdí Nepálčan Kunda Dixit. Bývalý reportér Reuters a BBC sa po rokoch novinárčiny netají kritikou médií i svojich kolegov. Je priekopníkom “inej” žurnalistiky, ktorá neprehliada a všíma si osudy bežných ľudí i planétu.
Vo vašej knihe Dateline Earth: Journalism as if the planet mattered, ste veľmi kritický voči súčasnému stavu médií vo svete. Kde podľa vás robia médiá chybu?
Moja kniha vyšla v prvej edícii v roku 1997, teda predtým ako sa internet a sociálne siete rozbehli. Vlastníctvo globálnych, najmä západných médií sa vtedy koncentrovalo u stále menej ľudí, a ovládali ho nadnárodné korporácie. Tým pádom médiá odzrkadľovali záujmy i predpojatosť vlád a industrializovaných krajín. Spravodajstvo bolo čokoľvek sa stalo v USA, Západnej Európe, Austrálii a periféria už nebola považovaná za dôležitú.
Nevyvážené pokrývanie udalostí znamenalo, že hladomory, vojny a prírodné katastrofy sa do západných agentúr či televízneho spravodajstva dostali až keď zahynuli desať tisíce ľudí. Pozitívne správy z Tretieho sveta, o boji i prežití, boli úplne ignorované. V druhom vydaní mojej knihy z roku 2011 sa viac zameriavam na éru internetu. Moc korporácií nad médiami však aj tak nepoľavila. Áno, informácie a prístup k nim sčasti internet uvoľnil, každý predsa môže mať svoje miesto v kyber priestore. No rozvojové krajiny stále ťahajú za kratší koniec.
Takže západné médiá vo vzťahu ku krajinám Tretieho sveta používajú dvojaký meter?
Áno, každý deň sme svedkami tohto dvojitého štandardu,. Stačí, ak si zapneme BBC, CNN alebo dokonca aj al-Džazíru. Uvediem príklad. V jeden týždeň hurikán spustošil americký Stredozápad s bilanciou pätnásť obetí a dostal viac priestoru v hlavnom vysielacom čase ako tri tisíc ľudí, ktorí zahynuli pri kolapse budovy v Bangladéši. Jediný dôvod, prečo vôbec tragédia v Bangladéši dostala priestor, bol fakt, že v tej budove vyrábali značkové odevy vyvážané na Západ. Ale nie sú to len krajiny ako Bangladéš alebo Nepál, ktoré stoja v kúte. Ozaj by som musel dlho loviť v pamäti, kedy naposledy som videl nejaké spravodajstvo o Slovensku či Slovinsku na BBC. Keby som nebol stretol starého priateľa z Bratislavy, z medzinárodných médií by som sa vôbec nedozvedel, že v bývalých komunistických krajinách Strednej Európy vyhrávajú voľby politici s radikálnymi názormi. Zdá sa, že v tomto je Slovensko taká istá periféria ako Nepál.
Čo dnes robí dobrého novinára?
Viac ako kedykoľvek predtým, novinári musia byť čestní a féroví, snažiť sa pracovať smerom k reformám a proti neprávostiam, netolerantnosti a fanatickosti. Musíme sa pozerať cez hranice svojich krajín, keďže ako ľudstvo čelíme globálnym problémom.
Netajíte sa tým, že neveríte v objektivitu, pretože nie je vždy práve na úžitok spracovaniu tém v médiách. Novinár by sa podľa vás naopak mal správne chopiť svojej subjektivity. Čo presne tým myslíte?
Áno, aj keď je celkom kontroverzné brojiť proti nedotknuteľnému konceptu objektivity. Ja si však myslím, že to je koncept anglosaskej žurnalistiky pre stabilné spoločnosti s dlhou tradíciou demokracie, vlády zákona a slobody tlače. V rozvojových krajinách, vrátane Nepálu, to tak však nefunguje. Tieto štáty sú stále v procese demokratizácie, dohľad verejnosti cez inštitúcie takmer neexistuje a sociálna nespravodlivosť zvýhodňuje bohatých, mocných a privilegovaných. Byť objektívny či neutrálny v takýchto podmienkach znamená byť naklonený práve týmto elitám. Zostávať neutrálnym v situácii, ktorá podporuje toto status quo prakticky znamená byť zaujatým. Médiá by nemali tak veľmi lipnúť na tom, aby boli objektívne, ale aby boli férové a čestné. A byť fér znamená dávať prioritný priestor v spravodajstve tým, ktorých spoločnosť znevýhodňuje a zanedbáva. Vždy som cítil, že férovosť vedie k oveľa dôveryhodnejšej a hlbšej žurnalistike.
Aj keď sa zdá, že je dnes vo svete viac slobody prejavu i médií (v porovnaní s minulosťou), rôznorodosť názorov a rozpráv v médiách dominovaných Západom skôr bledne. Či už ako dôvod alebo následok, verejnosť stále viac siaha po alternatívnych zdrojoch informácií, najmä na webe...
Áno, stále čelíme spravodajstvu a informáciám, ktorým dominuje Západ. Silnou stránkou internetu je, že ak chcete vedieť aký dosah majú klimatické zmeny na Himaláje, alebo ako sa pastieri v Čade vyrovnávajú z rozširovaním púšte, všetky tieto informácie sú tam vonku. Internet je baňou na informácie, ale musíte chcieť vedieť. Musí tam byť túžba vidieť druhú stranu a zlepšiť veci pre všetkých.
Ste dlhoročným novinárom a pôsobili ste ako spravodajca BBC či Reuters. Ako vôbec nastal ten zlom na človeka, ktorý je síce súčasťou mediálneho sveta, no vidí nedostatky a chyby svojej profesie? Nakoniec ste napísali knihu otvorene kritizujúcu médiá…
Mojou výhodou zrejme bolo, že keď som pracoval pre BBC a Reuters, videl som to všetko zvnútra. Ale ako píšem v mojej knihe, nemôžeme viniť len západné médiá. Nakoniec sa len venujú správam, ktoré sami považujú za dôležité. Problém je to preto, že závisíme od AP, AFP či BBC, aby sme sa vôbec dozvedeli o krajinách Tretieho sveta či dokonca vlastných susedoch, v mojom prípade o Indii či Bangladéši.
Vaša kritika médií isto vychádza z vlastných skúseností v tejto profesii. Išlo aj o osobné konflikty s praxou a novinárskou etikou v médiách, pre ktoré ste pracovali?
Neboli to nutne konflikty. Len som zrazu cítil, že niečo je zle, keď som musel naháňať po Kathmándú európskych horolezcov, lebo moju tlačovú agentúru nezaujímali šerpovia, ktorí tiež prežili rovnakú lavínu na Mount Evereste. Preto som sa pridal k Inter Press Service, agentúre zameranej na spravodajstvo z Tretieho sveta, keďže ich misiou bolo priniesť viac rovnováhy a férovosti do spravodajstva o svetových udalostiach. Čoskoro na to som zase zistil, že aj spravodajstvo prinášajúce Tretí svet do popredia je zaujaté, a rozvojové krajiny majú vo zvyku podsúvať do spravodajstva propagandu.
Platili v BBC a Reuters pre zahraničných spravodajcov nejaké pravidlá pri informovaní o Treťom svete alebo konkrétnych krajinách? Museli ste dodržiavať normy, s ktorými ste nesúhlasili?
V redakciách západných agentúr platilo „tiché“ pravidlo, že správou sa stáva to, čo je dôležité pre bohaté krajiny. Ak išlo pri nejakej udalosti o Američanov alebo Európanov, bolo to automaticky dôležité. Miestni, napr. nepálski šerpovia, ktorí boli tiež súčasťou toho ktorého príbehu, sa do správ nedostali. Ak sa stala nehoda, dostala sa do výberu agentúr len ak sa pri nej zranili alebo zahynuli ľudia zo Západu. Životy miestnych už neboli ani zďaleka také dôležité. Tieto normy ste jednoducho museli nasledovať, ak ste nechceli prísť o prácu. Ak porovnám novinársku prácu pre Reuters a potom Inter Press Service, tak v IPS som mal oveľa viac priestoru na výber tém, ktoré budem pokrývať. Mohol som tiež viac cestovať do terénu za konkrétnym príbehom a stráviť tam nejaký čas predtým, ako som poslal reportáž na publikovanie. Je to aj preto, že v IPS sa spracovávalo viac veľkých článkov a analýz, nie najhorúcejšie spravodajstvo ako v Reuters.
Čím bola agentúra Inter Press Service iná v porovnaní s Vašimi predošlými skúsenosťami v médiách? Je projekt IPS tou „inou“ žurnalistikou, o ktorej hovoríte?
Pridal som sa k Inter Press Service po tom, ako som stratil ilúzie o západných médiách, pre ktoré som pracoval. Bol som mladý, plný ideálov a cítil som, že svet a médiá potrebujú vylepšiť. Tá práca bola výzvou a napĺňala ma. Ale s IPS bolo tiež veľa problémov, ako aj s mediálnymi partnermi v Treťom svete, ktorí boli len šíriteľmi propagandy pre diktátorské režimy. V IPS boli často námet a motivácia pri reportážach dôležitejšie ako žurnalistika sama. To znamená, že príliš nezáležalo na tom, či je reportáž „odfláknutá“, pokiaľ bola politicky korektná.
Publikovali ste tiež trilógiu foto kníh o nepálskej občianskej vojne. Nepál sa pritom stále spamätáva z krvavého konfliktu a lieči si rany. Čím bola táto práca pre Vás dôležitá?
Kurátoroval som knihy s fotografiami občianskej vojny v Nepále, keďže som cítil, že pravidlá žurnalistiky a formát v spravodajstve nedovoľujú adekvátne vyobraziť hĺbku toho, ako vojna ovplyvňuje civilistov. Foto knihy sa predávali a spätná väzba v spoločnosti bola tiež dobrá. Dôležité však bolo nielen tieto publikácie ponúkať v kníhkupectvách, ale zdokumentovať aj to, ako ich ľudia prijali. S výstavou sme preto putovali naprieč Nepálom. Viac ako množstvo návštevníkov sa nám však rátala intenzita pocitov, s akou sa ľudia na fotografie pozerali. Súdiac podľa odkazov v návštevných knihách, sme si dnes istí, že to bola správna cesta ako pomôcť liečeniu a zmiereniu v Nepále.
Čo bolo najťažšou vecou alebo momentom pri spravodajstve z nepálskej občianskej vojny? Pre novinára i Nepálčana.
Zistil som, že informovať o násilnom konflikte vo svojej vlasti je úplné iné ako keď ide o vojnu iných ľudí či krajín. Oveľa viac na vás dolieha bolesť zo straty a utrpenie, ktoré ľudia prežívajú. Hlboko sa vás to dotkne a chcete nejako zasiahnuť, aby ste pomohli. V občianskej vojne som stratil niekoľko blízkych priateľov, takže tá skúsenosť bola o to osobnejšia.
Spravodajstvo z vojen a násilných konfliktov je veľmi špecifický sektor v médiách. Etika médií a novinárov pri takomto informovaní by mala byť iná, citlivejšia. Súhlasíte?
Áno, oveľa viac ako pri akýchkoľvek iných témach, v situáciách konfliktu sa musí novinár spýtať sám seba, aký dosah bude mať jeho reportáž. Pomôže mieru alebo nie? Zhorší to situáciu alebo vyvolá pomstu? Následky môžu mať obrovské rozmery. Treba si preto dvakrát rozmyslieť či napríklad publikovať fotografie detských vojakov, aj keby ste ich mali za priehrštie. V tomto konkrétnom prípade sa môžu práve tie deti - vojaci dostať do oveľa väčších problémov u svojich veliteľov.
Médiá majú veľkú moc rozpútať nevraživosť, spoluprácu, vojnu i mier. Zámerne či nie, vojnová žurnalistika je často poznačená „CNN efektom“. Ale internet zanecháva v tomto smere svoju vlastnú stopu na spravodajstve z vojnových zón. Mení sa vojnová žurnalistika a ako?
Áno, mení sa, keďže dnes už nepotrebujete novinára, aby ste vedeli, čo sa deje. Občianska žurnalistika je všade. Jediné, čo potrebujete je mať smart telefón a byť v pravý čas na správnom mieste. Treba si však uvedomiť, že toto sú nefiltrované informácie v surovom stave. Predtým, ako môžu takúto správu médiá použiť, musia si ju riadne overiť. Internet zase umožňuje dostať sa k informáciám z vojnových zón a masakrov, kde žiadni novinári prítomní nie sú. Ďalší rozmer sú vojaci, ktorí si nakrúcajú videá svojich „trofejí“ na telefóny a zverejnia ich na Youtube. Takéto záznamy sa potom stávajú dôležitými dôkazmi v procesoch o vojnových zločinoc
Kunda Dixit
..je šéfredaktorom a vydavateľom denníka Nepali Times v Kathmándú a predsedom nepálskeho Centra Investigatívnej Žurnalistiky. Vyučuje Mediálne Štúdiá na Kathmandu University. Po dokončení magisterského štúdia vedy na SVŠT v Bratislave, pracoval na výzkume alternatívnej energie a bioplynu v Nepále. Neskôr odišiel na Columbia University v New Yorku študovať žurnalistiku. Pracoval pre Reuters, BBC a Inter Press Service, kým sa vrátil do Nepálu v roku 1996. Je autorom Dateline Earth, a kurátorom triológie foto kníh o Maoistickej vojne v Nepále v rokoch 1996 – 2006.
Dateline Earth: Journalism as if the planet mattered*
Alternatívna žurnalistika, verejná žurnalistika, akokoľvek si to človek nazve, existuje len dobrá a zlá žurnalistika. Ale čo robí dobrú, kritickú novinárčinu, ktorá siahne hlbšie za tým iným príbehom v mediálnom svete, ktorému dominujú veľkí, mocní a slávni? Ako vytvoriť miesto pre rôznorodosť v čoraz viac komerčných médiách? Aké schopnosti novinár potrebuje v súčasnej záplave informácií, internetu a neustálej pripojiteľnosti? Dateline Earth hľadá odpovede na tieto otázky v takej forme, aby médiá slúžili ľuďom a verejnému dobru nielen ich, ale celej planéty. Kunda Dixit tiež dáva do popredia žurnalistiku v “ne-západnom” štýle z rozvojového sveta, vrátane Ázie, ktorá sa líši od toho, ako mainstreamové medzinárodné médiá často informujú. Veľmi záleží na tom, cez aké okuliare sa človek pozerá, z akého uhla či povrchu. Témy ako choré rodiny v komunitách v džungli kontaminovanej odpadom z baní či roľníci ničení globálnou politikou voľného trhu alebo krajiny zaplavené toxickými skládkami, sú v médiách často ignorované. Dateline Earth je kniha o environmentálnej a rozvojovej žurnalistike. Takej, ktorá nepočíta obete podľa dôležitosti krajiny, nezvýhodňuje a nevytláča na perifériu zabudnutia. Je to návrat k etickosti a pôvodnej úlohe médií, z ktorých globalizácia spravila veľmoc.
Zdroj: Inter Press Service
* (“Hraničný dátum Zem: Žurnalistika ako by na planéte záležalo“)
Občianska vojna v Nepále
1996 – 2006
Desať rokov krvavého občianskeho konfliktu zanechalo po sebe 17 tisíc obetí a tisíc štyristo nezvestných. Dva roky po prímerí sa v roku 2008 uskutočnili voľby, ktoré vyhrali Maoisti – jedna zo strán občianskeho konfliktu. Parlament následne odhlasoval zvrhnutie monarchie a Nepál sa stal republikou. Volené zhromaždenie malo napísať novú ústavu, čo sa však dlhodobo nedarilo a nakoniec sa konali nové voľby v Novembri 2013. Maoisti skončili v hlasovaní tretí. Nová ústava musí byť hotová do Decembra 2014.
